Nakoľko som teraz bombardovaná nepríjemnými správami a vecami okolo mňa, rozhodla som sa napísať niečo o tzv. priateľstve. Zrejme len ja mám iný pohľad na všetko. Ide o to, že vždy (myslím, že ešte teraz je to tak) sa vravievalo, že dobrý priateľ je na telefónne nonstop nech sa deje, čo sa deje, že priplachtí kedykoľvek a v ktorúkoľvek chvíľu či hodinu. Alebo to boli len dáke primitívne články v babských časopisoch, podľa ktorých sme sa akože mali riadiť a teraz keď ich neplníme máme mať pocit viny??
Nemôžem zase o sebe povedať, že som dáka fúria, ktorej stoja vlasy dupkom ako náhle niekto potrebuje pomoc a že ho odbijem treťotriednym frflaním. Práveže vždy sa snažím nájsť dáke východisko ponúknem možnosti, ktoré ma napadnú a ďalej človek musí ísť aj sám poprípade ešte za pomoci. A tak sa stalo, že už druhý rok sa trápim s jedným nešťastníkom. Najhoršie však začína byť, že ma prechádza už trpezlivosť. Tak depresívne naladeného človeka s pohľadom, ktorému sa vyhýbate som ešte doteraz nestretla. Teda teraz áno. Pred pár rokmi. Dni sú svetlé, na konci hmlisté ale viac dní v roku sú zúrivé, depresívne a nervózne.
Posledný rok to vyzerá nasledovne: v prípade nezdvihnutia telefónu z akéhokoľvek dôvodu si nájdem v telefóne pomaly 14 neprijatých hovorov v priebehu 2hodín a zakončené jednou, dvoma či troma SMS v štýle „..no jasne svet vy..r sa na mňa..“. Jednoducho nikoho nezaujíma, či trávite deň s horúčkami, či s hlavou v záchode, či riešite rodinné problémy, či máte vypnutý zvuk lebo sa pripravujete na bakalárske skúšky a nestíhate.. Vždy ste odbití slovami, po ktorým vám vrie krv v žilách. Ale fajn. Napíšete čo sa deje a snažíte sa situáciu riešiť. Ale ono stále ide o tú istú situáciu a riešite ju už viac ako rok a skoro denno-denne. Je možností XY, no zrejme ani jedna nie je dostatočne vyhovujúca. Jednoducho všetko sa deje schválne len jej a život je na ňu príliš zlý. Nevravím, že by som chcela byť v jej koži, no každý jeden má problémy. Niekto „menšie“ a niekto „vážnejšie“. Keď bol problém doma, pričom rodičia sa už rozviedli (už vtedy bola dostatočne dospelou osobou) a mala problém doma vydržať, lebo otec pil a nechcela ísť k babke, lebo si s ňou nerozumie(pričom áno uznávam babka je zvláštna, no také jej chovanie voči nej ako som zažila, by som vo svojom dome ja osobne nezniesla), tak sme to riešili. Nakoľko túto oblasť študujem, vedela som, kde pomoc hľadať. Kontakty som zháňala pomaly cez mŕtvoly a zohnala od človeka, od ktorého keby nemusím, pýtam sa. Našli sme centrum, ktoré by jej v tejto veci pomohlo, dalo ubytovanie, všetko vybavené. Bez toho, aby som sa toho chopila by nepohla prstom. Vyvolávala som, riešila a zisťovala. Na nej bolo len tam prísť, prihlásiť sa a bolo by. A? A nič. Výsledok nulový, pretože slečna tam nešla. Neviem prečo, neviem čo sa stalo, že tam nešla. Všetko vybavené a zariadené.. To aby som došla za ňou a potiahla ju tam.. Neviem. Mala dokonca pozisťované autobusy, vytlačenú mapu no všetko. Dostala odo mňa nemalú sumu peňazí, aby mala za čo jesť a podobne. I tak zostala doma a potom sa odsťahovala k babke čo je jej najväčším problémom. Nevie vydržať žiť s tou „starou strigou“. Nič sa jej nedarí, nič nemá a my máme všetko. Ona musí bývať s tou „strigou“, nemá prácu a ja prácu mám a chodím aj na VŠ a ona ani priateľa nemá. Teraz tak začínam rozmýšľať. Mám ju začať brať na pohovory? Mám jej dohadovať stretnutia? Alebo ju mám ubytovať u nás doma? Neviem čo už odo mňa čaká. Niekto povie, že sa chce len vyrozprávať. Áno to beriem, ale akonáhle neprídem so schopným pre ňu vyhovujúcim riešením opäť je zle. A po tom čase ja už ozaj nevládzem. Nedávnou perličkou ešte bolo, keď prišiel za mnou na Slovensko môj už bývalý priateľ a rozhodli sme sa, že pôjdeme do kina a vezmeme aj spomínanú osobu a jej sestru. Zvítanie prebiehalo približne takto: nakoľko som priateľa dlho nevidela, tak samozrejme, že som hneď k nemu nabehla s pusou a objatím. Potom sme vykročili smerom k dievčatám a slečna ma tak sfúkla, že som myslela, že ma roztrhne. Vraj ona presne toto vedela, že to takto bude a ona nemala s nami ísť a že toto je otrasné ako sa ja chovám a čo robím.. Samozrejme, že som utrúsila dáku poznámku, lebo toto už ozaj prehnala. Už sa cítim ako na špagátiku a niečo v štýle bezomňa ani na krok, či bez opýtania. Problémom bolo, už len keď som sa stretla so starými priateľmi, ktorých poznám takmer celý život a nemali sme na seba šťastie a nevideli sme sa aj cca skoro rok. Potom to bolo zas o tom, že na iných čas mať môžem a na ňu nie. No napriek všetkému mi jej je ľúto, rada by som jej pomohla, no odbornú pomoc ona nechce (tú spomínam z dôvodu jej neustáleho lúčenia sa s nami, pričom neustále je v myšlienkach samovraždy) a zrejme ani našu keď nemá záujem skúsiť hľadať riešenia.. Čo sa týka jej neustáleho zverejňovania stavu, že ide ukončiť svoj život – toto už je presne šiesty krát čo sa u nej s týmto stretávam. Končí ho vždy cca 3dni. Vždy ma to zo stoličky zdvíhalo no a ani naša spoločná známa nevieme čo. Čo robiť? Obe máme svoje tiež teraz nie ľahké problémy čo musíme riešiť. Ona má ešte aj vlastnú rodinu, ktorej sa potrebuje venovať a najmä malému 1a pol ročnému chlapčekovi. Ani jedna už nevieme čo povedať také, aby si to konečne vzala k srdcu. Na tom všetkom ma však najmä rozčuľuje to, ako si neváži svoj život (toto by som skôr pochopila u môjho dobrého priateľa, ktorý má 23 a dva roky žije s rakovinou, pričom má len brata a svojich priateľov a bojuje a nedá sa..). Všetko v jej živote bolo vždy na 3bodky a nikdy inak. Čiže zrejme vtom sme zahrnuté i my, čo sme sa snažili pomôcť, no už nevieme ako. Ja preferujem „pomoc k svojpomoci“, no pri nej som zašla ďalej a ani to nepomohlo. A možno to bola chyba. Stále sa mi s ňou však spája jedna veta:
„Optimista si v problémoch nájde možnosti, pesimista si zas v možnostiach nájde problémy.“
Týmto chcem len poukázať na fakt, že ak ste sa s týmto stretli, tak to nie je tak, že vás priatelia opúšťajú, ale trápi ich to, zožiera. No už nevedia ako inak pomôcť, keďže hocaká snaha je daným človek nachádzajúcim sa v probléme negovaná.
Celá debata | RSS tejto debaty