oslava nasho bytia..

Tak nakoniec sa mi aj tento rok podarilo zmiznut z mojho sveta a ist poznavat iny. I ked povodne som chcela cosi ine, nez na co som sa vybrala, no nelutujem. Ako aj pred dvoma rokmi som sa nakoniec rozhodla pre Taliansko /Capri-Neapol-Rím-Benátky/.

Vsetko sa zacalo uz 2 dni pred cestou, ked ma napadlo, ze ja vobec nechcem uz ist na dovolenku. Nevadi mi cestovat sama, praveze mi to vcelku dost vyhovuje. Lenze teraz som bola nainfikovana, ze idem s par ludmi, co neskor padlo. A teraz zrazu len ja. Sama. Dovolenku si vzdy vyberam nadoraz, no teraz som ju mala naplanovanu. To bola dalsia chyba. Den pred odchodom som sa o tom rozpravala s kamaratom a ten ma presviedcal, ze urcite schytam 120kg pana, ze sa nevyspim a ze budem mrzuta. Ja som zas ocakavala jednu z tychto 3 veci:

1. stratim sa na trajekte,
2. spadnem do kratera,
3. napadne ma smecka holubov.

Nastastie som dopadla vcelku slusne. Zabludila som len raz a to v Rime a to som sa a aj skupina nasla. Este som tam uz bola a viac – menej viem, kde co najdem.

Noo cize nastup bol v Bratislave a uz som si postupne obzerala ake vykvety so mnou pojdu. Vsetko sa to zdali byt mili, fajn ludia, miestami ufrflanci. Ked som podisla k autobusu, vylepili nam nan zasadaci poriadok. Marne som mohla hladat meno, pri ktorom nik nebude. Mala som stastie na plnostihleho pana. Dost ticheho. Za cely zajazd sme prehovorili spolu asi 12 viet, z toho mozno 5-6 bolo suveti. Autobus sa zaplnil do popuku. Sprievodkynu sme dostali snad tu najlepsiu, ktora vie toho viac nez dost a potrebuje nam ukazat viac, nez by si clovek myslel, ze zvladne. Pred 2 rokmi som mala tu mozno ju stretnut, isla s nami na jeden vylet a to som ledva, ledva vladala.

Den prvy:

Cely den v autobuse. O dakej 9tej rano sa nasa cesta zacala. Postupne sme sa pozoznamovali so sprievodkynou a nasa cesta sa mohla zacat. Dlha, dlha, neubiehajuca cesta a dlhe, predlhe prestavky. Postupne som si poprezerala osadenstvo. Na vecer nam pustili neskutocne zle filmy pre 13-rocne dievcence. Najkrajsia cast toho dna bola, ked som sa rozhodla konecne zaspat od unavy. Vtom som pocitila na sebe sedadlo, ktore bolo predomnou. Fajn teda.. Ja sa sklopit nemozem, respektive nechcem, lebo za mnou bolo, lezalo, spalo mlade dievca a nechcela som ju primacknut ako to spravili ti predomnou. Samozrejme kazdy sa ma ulozit pohodlne ale snad by sa mohol predtym nez do mna plnou parou vrazi, ozvat. Pan vedla mna sa v spanku zrejme trochu posuval alebo ja neviem co sa stalo, no stalko sa to, ze som sedela za chvilu akosi bokom, nohy do ulicky a ¼ mojho sedadla bola obsadena mojim spolusediacim.

Den druhy:

Priblizne okolo 4tej rano sme sa dopravili do Sorrenta. Samozrejme sme mali este cas, nakolko nam trajekt siel az o 7mej. Stacilo o 6tej vstat, umyt sa, prezliect a vypravit sa k trajektu. Ale ako to uz byva, viac ako polovica autobusu zacala robit rozruch, pocut bolo zipsy, saciky, behanie po autobuse,.. A bolo po spani. Cesta k trajektu po takejto noci, dni bola neskutocna. Tolko schodov, ta ceta no parada. O 7mej sme nastupili na trajekt a o taku ¾ hodinu sme uz aj boli na Capri. Pristav krasny, voda uzasna a svieza. Zacali sme s prehliadkou Capri. Objeli sme cely ostrov na mensej lodke (sama lode a lodky neznasam, ale prekonala som sa a nelutujem). Ostrov je pomerne velky. Ja som si predstavovala, ze Capri vyzera ako ten serial Capri (nie zeby som ho pozeravala J). Maly sviezi, zivy. Lenze tento serial tam ani nebol toceny. Jedine co je skutocne z Capri bola jedna kaviarnicka a jedna jaskyna. No ale je krasny aspon z okolia. Obrovske jachty, nadherna voda,.. Po prehliadke tohto prekrasneho ostrova sme sa vydali ho spoznavat zvnutra. Prva zastavka bola v jednom malickom obchode, kde predavaju limoncello a podobne napoje – melonovy alko napoj, cokoladovy s chilli. Kedze sprievodkyna v kazdom meste na kazdom kroku niekoho poznala a uz z dialky ju zdravili, mali sme samozrejme ochutnavku zadarmo. Posileny slabsim panakom sme sa vybrali na zubacku, ktora nas vyviezla vysie do kopca. Dalo by sa ist aj autobusom, no toto bolo zaujimavejsie a po tom, co som videla, zda sa mi to aj bezpecnejsie. Tak sme sa dostali akoby do takeho centra. Sikme, uzke ulicky, rozne vone, namestia, kostoly, Augustove zahrady a ten prekrasny vyhlad! Obehli sme vsetko  mozne dookola a kedze sme boli zniceny z cesty a este viac zniceny z toho slnka a tepla, islo nam to trochu tazsie. Bolo ale jedna hodina a mali sme na vyber. Bud sa pojdeme uz teraz si pojdeme po svojom (jest, kupat,..) alebo sa cast moze vydat na najvyssi vrch Capri – Monte Solaro, odkial je nadherny vyhlad. Kedze som nemala chut sa kupat a trmacat sa len tak po meste 5hodin (kedze trajekt nam siel nieo po 6tej) tak som sa rozhodla ist na najvyssi bod Capri. Ved som predsa na poznavacke a ked uz, tak treba vidiet co najviac. Kusok sme sli autobusom, ktorym by som uz asi nikdy nesla (uz sa nikdy nebudem stazovat na rozpadajuce sa autobusy, ktorymi sa prepravujem do prace). Cesty su uzucke a ledva sa na cestu zmestia 2 auta. No zmestia sa, ale to tak ze je medzi vami medzera ani nie 20cm. A popritom este tie skutre. To bola jedna divoka jazdy. Ide sa do ostrej zakruty, oproti druhe vozidlo a on priuda a leti, div ze sa nezrutime dole. Raz som sa pozrela na druhu stranu a videla som nic. Boli sme tak blizko kraju cesty, ze som sa bala, ze ta z toho vrchu zrutime. No prezili sme a ja som z toho nemozneho autobusu vybehla ani neviem ako. Stacilo mi, mala som dost. Teraz nasledovala lanovka, ktora nas mala vyviezt na Monte Solaro. Co z duse neznasam a bojim sa su pavuky a vysky. A mozno aj rychlost. Ale tak povedala som si, kedze som prekonala lodku, zvladnem aj toto. Vsak to je len lanovka. Zaplatili sme a postupne sme vysli schodmi von a tam vidim lanovku. Nie normalnu lanovku aku som cakala, ale jednosedackovu. Skoro som sa na mieste prepadla.. Do tohto mam nastupit? A este za jazdy? Neviem ako sa mi to podarilo, no uz som sa viezla hore. Podomnou zahrady, sochy, jazierka a taktiez stratene topanky, okuliare. Pevne som sa drzala drnkajucej tycky, ktora ma mala akoze chranit. Celu cestu som len premyslala ako mam sakra vystupit za jazdy. Nejak som tam nakoniec zasaskovala a vystupila. Podarilo sa. Vysli sme este par schodov a tam sa nam naskytol uzasny vyhlad. Vyhlad na okolie, to prekrasne more, jachty, okolie. Vietor jemne pofukoval a bolo nam hej. Vtedy si hadam kazdy, kto mal obavy povedal, stalo to za to. Po tomto vystupe som sa citila ako „pan“. I ked cesta dole je horsia, ide sa z kopca, no aspon je ten prvotny strach a stres vcudu. Teraz bolo na case sa opat rozhodnut. Zliezt to cele, celu tu cast co sme sli autobusom a trajetom peso, alebo ist tym zazitkovym autobusom. Rozhodla som sa ist pesibusom. Neviem, ci to nebola chyba.. Cakalo nas cez nespocetne vela schodov (kolko ich bolo uz naozaj neviem). Uz ked sme sa vraj blizili ku koncu sa nam kolena az triasli. Boli to vysoke schody, potom zasa dlhe.. A za nimi dalsie a dalsie. Nekonecno. Ked sme sa konecne okolo 3tej dopravili dole k plazi a pristavu, mali sme volno. V momente som vbehla do restiky a jest. Pitie drahe, jedlo obstojne, vsetko nam bolo vtedy jedno. A teraz co? 2 hodiny casu a co s nim? Ist sa kupat? Ked som slapala schody, obzerala som si plaz a nevyzerala byt vhodna pre mna. Ja som zvykynuta na piesocnatu a tato mala kamienky. Ale horsie bolo, ze priamo v mory boli kamene a diery cize sa dalo lahko potopit. Nastastie som dobry plavec, no to teplo ma zmohlo, spalene telo som uz citila, tak som sa po obede rozhodla prejst a dakam zapadnut. Vtedy som sa aj zoznamila s prvou dvojicou, s ktorou som v kontakte. Zacala sa tvorit partia. Zasli sme na kavu, posedeli na schodoch, prazili sa v pristave. Postupne sme sa zozbierali a sli na trajekt. Trajekt meskal, ludi neskutocne vela, no nasli sme si miesto na sedenie. Vsetci sme od unavy zaspali. Na hluk a sum sme sa nastastie prebrali – bol cas vystupovat. Vysli sme von a postupne pozerali, ci ma kazdy svojho spolusediaceho. Kazdy prikyvol, bol tam neskutocny ruch, tak sa nedalo prebehnut vsetkych ludi a hlavne museli sme ist prec, aby sme nezavadzali. Cakala nas opat ta hnusna cesta k autobusu. Do kopca a opat po schodoch. Necitila som nohy. Cestou sme sa zastavili v obchode a do autobusu., Pri ratani sa zistilo, ze dvaja chybaju. Bol to starucky par. Pane ste pracoval – bol v dochodkovom veku a pani tiez dochodkyna. Doteraz nechapem, preco si vybrali tak narocnu dovolenku.. Sprievodkyna zacala rychlo zhanat cisla na nich a volat im. Pani mala neutale obsadene, no panovi sa nakoniec dovolala. Nevedeli sme, co sa deje. Bolo 8hodin, unaveny, spoteny, zniceny sme mali chut len na sprchu a postel. No na to sme si museli este pekne dlho pockat. Zrazu sme len poculi sprievodkynu ako krici do mobilu: „.. coze? A vy ste preco nevystupili??“ Hned nam to bolo jasne. Mohli sme sa aj zblaznit, no tak skoro nas hotel necakal. Pani vystupila a manzela nechala na lodi. Je viacero verzii. On hovoril, ze zaspal a pani povedla, vraj mu povedala, ze savystupuje, no on nesiel, tak mu povedala: „..tak si tu ostan.“ Videli sme ju ako vystupila z trajektu, tak sme ocakavali, ze je s nou aj manzel. Ak by nebol, ozvala by sa. Takze pani nam zostala stat v pristave a pan sa odviezol spat na Capri. Posledny trajekt uz isiel, tak sme cakali a cakali. Sprievodkyni sa podarilo najst pani a este riesit manzela. Vybavila nakoniec dakeho chlapika, co ju vzal na ostrov a potom spat. Toto dobrodruzstvo ich stalo okolo 400€. My rozculeni a nastvani, co sme tuzili len po sprche a posteli, sme takto cakali niekolko hodin. Sadli sme si pred autobus a nadavali. Vyrazili sme po polnoci. Spat som sla okolo druhej rano..

Den treti:

Ani nam nebolo sa vybalit. Po ranajkach sme vzali batozinu a spat do autobusu. Po navsteve dalsieho mesta sme vecer sli do dalsieho hotela. Do druheho, posledneho, kde sme stravili 2 noci.

Tento den bol na plane Neapol. I ked z Neapola som nevidela nic. Teda videla. Videla som ho akurat tak zhora. Nasa cesta smerovala na miesto, na ktore som sa zo vsetkych tesila najviac. I ked nas cakal dalsi vystup. Nebol by taky strasny nebyt mojej svalovice. Mala som problemy sa postavit na nohy. Takze kam sme to sli? Sli sme na jedno pre mna velmi zaujimave miesto, miesto, o ktorom vie snad kazdy. Vybrali sme sa ba Vezuv. Kus sme sli autobusom a potom nas cakal pesibus. Ked sme este isli autobusom mali sme poznost vydiel este pozostatky z lavy, ktore v 79tom znicili okolite mesta. V case, ked boli Pompeje pochovane popolom. Vystup nebol taky zly, no bolo treba mat normalnu obuv. Nie zabky a taktiaz ziadne biele topanky. Ked sme vysli ku krateru bolo tam citit vsetko mozne. Tu silu aktivnej, spiacej sopky a neskor aj trochu siru. Krater je velky. Naozaj velky. Z fotiek nie je skoro nic, kedze sa to nedalo zachytit cele alebo vacsia cast. Mam len useky, ktore by som mohla poskladat, ale z toho by clovek nic nemal. Je mozne zliezt aj do kratera s horolezcom, no nemali sme tolko casu, nakolko sa nam narusil plan, lebo sme den predtym meskal a musel sa dodrzat odstup 9 hodin. Presli sme asi polovicu okruhu. Z Vezuvu bol aj pekny vyhlad na Neapol. Jedine tak som ho videla. Ale nevadi, mozno nabuduce sa zadari. Okrem tej krasy, sme mali moznost vidiet „bomby“, ake padali 79n.l. pri vybuchu aj na Pompeje. Z tychto kamenov sa robia sperky. Vyzeraju rozne. Na povrchu vyzeraju ako day obycajny kamen no vnutri uzasne. A tie „bomby“, co padali na Pompeje v case skazy, mali gulaty tvar, boli tazke a pomerne velke. Teda nechcela by som takym dostat do hlavy. Ked sme uz z Vezuvu odchadzali, bolo nam povedane, ze suveniry (konkretne kamene z Vezuvu) by sme si nemali brat domov. Domaci hovoria, ze to prinesie smolu. Kamen by vam mal darovat niekto zo srdca. Tak teda jeden som dostala a druhy som vzala kamaratovi, ktoremu som ho slubila. Kedze sme sa nedokazali este doteraz stretnut, smola je mojim denno-dennym bliznym. Ale i tak podla mna su to len viac-menej nahody, a take veci sa deju denne , len teraz castejsie. No ked som po vcetkych tych zvlastnych dnoch schytala vdaka mojej sikovnosti popaleninu mala som sto chuti ten kamen ist tresnut kamaratovi o hlavu, lebo si nevie najst cas J. Ale skamaratili sme sa a uz mi nerobi neplechu. Alebo mozno vyckava na vhodnejsi cas..

No a dalsia zastavka bola priamo v Pompejach. Dostali sme perfektneho sprievodcu. Taliana, deduska, ktory hovoril 6timi jazykmi. Vyklad sme mali v cestine s talianskym prizvukom. Ten chlapik vedel snad vsetko, no bol aj neskutocne rychly. Ako s vrtulou v zadku. Tam sme stravili ale 4-5 hodin. Dalsi vylet co skutocne stal za to. Na to, ze z Pompeji je odhalena „len“ 1/3, bolo co pozerat, a bolo toho naozaj vela. Len nieco viac, nieco menej znicene. Ludia, co mali vybudovanu velmi dobru kanalizaciu, pekaren – mali pen a kamenne mlyny a tie krcmy. To bolo super. No najviac sme sa zabavili na verejnom dome. Maj balkonik, z ktoreho zeny lakali muzov dovnutra s „bauu“ J. Bolo tam asi 5 miestnosti, 2a 2 oproti sebe, ziadne dvere. Nad kazdym vchodom bola nakreslena poloha, kedze to nevedeli opisat. Na com sme sa este pekne zabavili, bola sipka ukazujuca smer, kde je verejny dom. Ked dosiel cudzinec alebo aj domaci (ja sama by som sa tam stratila) tak stacilo pozorne pozerat na zem a tam v kamenoch bolo vyryte muzske prirodzenie. To bola sipka ukazujuca smer.. Okrem ineho, sme taktiez videli dvoch ludi, ktori boli pochovani popolom. Inak vsetko mozne bolo premiestnene do Neapola do muzea. Odporucam sa tam ist pozriet, i ked ja som tam nebola, no iste sa tam najde vela zaujimavych veci. A isla by som tam uz len preto, lebo ak sa stane ze Vezuv vybuchne alebo sa teda zobudi, prve co bude znicene bude Neapol. Uz 2roky ocakavaju prebudenie. Hoci Neapol ma vyborny poplasny system a aj evakuovanie skvele vymyslene, nemali by moc sancu. Predpoklada sa , ze ak sa Vezuv prebudi, do dvoch minut bude Neapol pochovany. Ale teraz spat k tomu, co som zacala. Videli sme dvoch ludi. Jeden horsi ako druhy. Boli este zaliaty do sandry, aby vydrzali. No lebyka co sme videli, zuby a kusticky kosti z noh a ruk boli prave. Ten druhy mi prisiel taky desivejsi. Je z toho citit strach a mozno to aj vidiet na jeho lezatej polohe a skrutenej ruke.

No a toto bol nas uspesny, velmi poucny den, po ktorom sme sa vybrali do hotela. Konecne daky menso-vacsi luxus ;)..

Den stvrty a piaty:

V tieto 2 dni sme navstivili Rim a Vatikan. K tomu len malo. Je to nadherne miesto a rada sa tam este niekedy vratim. Boal som tu po druhy raz a ozaj si nepamatam vsetky baziliky a podobne. No Koloseum je nezabudnutelne. Niekomu pride obycajne, onicom a mozno aj male. Ja sa v nom vsak citim tak zvlastne, tajomne. Kedykolvek navstivim Rim, urcite pojdem aj do Kolosea. Clovek si tam dokaze predstavit vsetky tie zverstva co sa tam diali a zcasti je to citit. Teda nie vsetci ludia su naladeni na takuto vlnu, aby to pocitili. Forum Romanum som navstivila teraz prvy krat a bolo to krasne a le nedokazalo ma az tak zaujat. Mozno to bolo tou prilisnou unavou alebo ma proste zaujalo skor cosi ine. Dalej Pantheon ma prvy raz tiez zaujal viac ako teraz, ale to bude skutocne uz tym, ze sme boli zmordovani, kedze sme chodili neskoro spavat (prilisna unava mi brani v kvalitnom spanku)a budicek jeden den o 7mej a druhy o 6:30 to neni nic moc. Fontana di Trevi ma pred 2 rokmi maximalne zaskocila ale aj zaujala.. Ideme ulicami, ulicka s drahymi obchodmi a zrazu fontana. Taky sok ale uzasne volaco. Je prenadherna. No vtedy sme tam trcali  ale hodinu a uz ma to omrzelo. No ked sme tam prisli teraz, uz bola pomaly tma a s dalsou babou z partie sme si sadli na schody a cerpali energiu. Uzasne volaco. A tak isto aj Spanielske schody. Cez den po nich bez problemov prejdete. No vecer su plne ludi. Ludia obsadia kazdi priestor, kde si sadnu a zacne hrat hudba. Atmosfera uzasna. Co sa zas Vatikanu tyka, ten mam rada. Hlavne to namestie. Sadnut si na schody do chladku – k chramu a cerpat tu energiu. Je to cele nasiaknute. Ked ide clovek sam alebo teda ked nema pri sebe rusivy prvok, tak sa to da cele uzasne precitit. A co Vatikanske muzea? Tam by som uz nesla. Nepoviem, oplati sa vidiet, no asi len raz. Je to strasne vela, je to dlhe a aj ked to cloveka zaujima, po case to uz prestava vnimat a bojuje s ludmi o poslednu volnu stolicku, ktora sa naskytne. Sixtinska kaplnke je prekrasna. No mala som si vziat okuliare aby som ju lepsie videla, kedze som mierne dalekozraka J. Taktiez Anjelsky hrad je krasny, no netreba to prejst takto rychlo. Clovek ma z toho potom malo.

No a po 5tom dni nas vecer cakal pristaveny autobus a taktiez nocna jazda smer Benatky.

Den siesty:

Strasne cosi.. Smrad.. Strasny smrad. Ale nie ten benatsky ako sa vravi no ten nas autobusovy J. Vystupili sme v pristave a sli na lodku. Drevenu lodku. Lodka rozpadni sa.. Obavy som zazehnala a tesila sa s ludmi na nas posledny takyto spolocny den. Lodkou sme obisli vsetky mozne ostrovy naokolo. Bolo ich dost. Klastory ale aj ostrovy kde stal uz mierny zburany dom. Dom na celom ostrove. Ako prvy sme navstivili ostrov sv. Frantiska. Presli sme okolie klastora a vyklad nam robil frantiskan. Videli sme ich krasnu zahradu, kostolik a najkrajsi betlehem. Dalsim v poradi bol ostrov Burano. Sem ked som prisla uz som nechcela spat. To bola nadhera. Kazdy dom inej farby a taky prijemny. Velmi prijemny. Nazyvany je tiez – „Male Benatky“. Tu prevladaju obchody s cipkami. I ked nie som na ne nejak vysadena, boli krasne. Sikovnost ludi. Neviem dokopy tam asi ani nic take nebolo ale ta volnost a tie farby.. Mna to dostalo J. Potom sme zavitali na ostrov Murano-. Mozno vam nieco hovori muranske sklo. Tak tu sa povacsine vyraba alebo teda zacal? Este aj na vlastne oci nam pan ukazal, ako sa robi kon – Ferrari – zo skla. Neuveritelna sikovnost. No tu ma az tak vela veci nezaujalo. Pekne miesto no uz z tej unavy z tolkych dni, to uz sa neda cerpat cosi nove, i keby clovek velmi chcel. A ako posledne nas cakali Benatky. Ten povestny smrad ja neviem asi sa dakam stratil, lebo som nic necitila. Benatky su ci skor boli urcite krasne. No teraz je tam pomaly viac Indov, cernochov a miesancov a uz je to povacsine o trhoch. Nezaujali ma az tak velmi. I ked musim uznat, ze Dozov palac je pekny!! Sikovna praca. A aj tu sme sa dozvedeli jednu „podstatnu “ vec. Pokial ste boli v Benatkach, viete si to predtsavit. Pri Dozovom palaci je vaznica, odkial sa za cely zivot podarilo utiect jedinemu jednumu cloveku – Casanova. No a ked smerujete k Dozovmu palacu, pred namestim su 2 vysoke stlpy. Medzi tie stlpy ani jeden domaci neprejde. Vraj to nosiu smolu. A ak tade prejde par, ci manzelia, tak sa rozidu. Tunak vesali vaznov. V case ked dosiel sem Napoleon, doniesol aj gilotinu. Tak vesanie vymenila gilotina. Ak nahodou budete v Benatkach postavte sa tak, ze budete mat tieto stlpy za sebou a pred sebo kus Dozovho palaca. Potom som otocte doprava. Dozov palac ma niekolkostlpov na poschodu. 2 stlpy a zabradlie medzi nimi je ruzove. Ostatne su biele. Ruzove su od krvi. Statym ludom napichavali na tom mieste hlavy na kol. Doteraz je to miesto ruzove.. Brr..

No a tak sa blizim ku koncu. Vecer sme sa odviezli uz normalnejsou lodkou do pristavu, nastupili este smradlavejsi do autobusu a pozaspavali. Od tolkej unavy sa inak ani nedalo. I ked opat som mala tu cest, ze do mna bolo sedadlom predomnou tak neskutocne vrazene, no nechala som uz tak. Chcela som spat. (Kedze pan sa uz posunul, cakala som, ze sa uz nebude posuvat. Mala som modrinove kolena a doteraz ich citim. Slapala som svate schody ako inak nez kolenacky. 27 schodov bez konca..) Nohy tiez  opuchnute ako nikdy, bolesti vsade ale zato skvely pocit z naplno prezitej dovolenky a z novych znamosti.